VÝVOJ ŘEČI

25. ledna 2011 v 16:24 | Nikushik |  Starostlivosť o miminko
První slůvko a potom i celá věta jsou pro rodiče jakýmsi důkazem toho, že dítě s nimi opravdu komunikuje. I když první slovo je jen opakováním zvuků, které dítěti předkládáme, je to začátek řeči. 

Zpočátku je při nácviku řeči nejdůležitější to, aby dítě dobře porozumělo tomu, o čem mluvíme. Pokud je tedy učíme vyslovovat nějaké slůvku, vždy mu ukážeme, o čem je řeč. Pokud se mluví o věcech, které jsou lehko dosažitelné, vždy je dítěti ukážeme a srozumitelně mu opakujeme příslušné slovo. Jakmile máte za sebou předměty, které má dítě kolem sebe, můžete se pustit do slovních spojení. Není nejdůležitější, aby dítě umělo slov co nejvíce. Podstatné je to, aby chápalo co se za nimi skrývá a naučilo se vyjádřit nějaký děj. Uvědomte si, že dítě se řeči neučí proto, aby se předvádělo příbuzným, jak je šikovné. Učí se hlavně proto, aby se co nejlépe dorozumělo se svým okolím. 

Proto začneme tím, že všechny činnosti, které s dítětem vykonáváme, vždy jasně a srozumitelně popisujeme. Například "teď si zujeme botičky" nebo "půjdeme jíst" nebo "budeme si hrát". Samozřejmě přijde ke slovu i oblíbené "tak jsem veliký", ale snažte se dítě naučit vždy něco, co mu pomůže vyjádřit své pocity. Nepodceňujte automatická pantomimická vyjádření toho, co dítěti nemůžete ukázat. Například bolest, úlek nebo strach. V takovém případě jsou výraz obličeje a gesta dítěti většinou jasná. 

Pokuste se používat zpočátku pro stejné činnosti stejné výrazy. Tak si je dítě lépe osvojí. Po prvním roce uslyšíte od dítěte jen pár slůvek, ale jak se bude jeho věk přibližovat k dvěma letům, jeho slovní zásoba překvapivě poroste. Čím víc slov bude umět, tím víc a rychleji se jim naučí. Kolem druhého roku již dítě používá krátké věty a razantně vyjadřuje svůj názor. Začíná také období prvního vzdoru, kdy dítě odpovídá ne, i když třeba poslechne a udělá to, co mu říkáte. Pokud je vyzvete, aby se šlo mýt, odpovídá "ne", nebo "nechci" a přitom samo utíká do koupelny. Začne také častěji vyžadovat, abychom mu umožnili obsloužit se samo. Je to vždy velký boj mezi tím, že přijdete někam pozdě a ztratíte spoustu drahocenného času, ale snažte se dítěti tuto samostatnost umožnit. Pokud opravdu spěcháte, dítěti jasně vysvětlete, že musíte jít, protože někdo nebo něco na vás čeká, ale příště si dítě obuje botičky samo. Nesmíte ale zapomenout a svůj slib dodržet. 

Pokud již dítě používá krátké věty, zdokonalujte výslovnost a skládání slov ve větě. Nenechte se zlákat k dětskému komolení. I když vám připadá nějaký dětský výraz roztomilý, nechte dítě, ať jej používá, ale vy sami jej po něm neopakujte. Nesnažte se používáním zkomolených výrazů dítěti více přiblížit. Nemyslete si, že vám dítě neporozumí, pokud slovo řeknete správně. Zkomolení vzniklo nejspíš proto, že si dítě shluk zvuků špatně zapamatovalo nebo mu jde slovo špatně vyslovit. Tím, že mu jeho zkomoleninu budete opakovat nejspíš prodloužíte dobu, po kterou bude slovo říkat špatně. 

K rozšíření slovní zásoby a také pochopení správného rytmu řeči výborně slouží pohádky a básničky. Básničky jsou moc dobré pro cvičení paměti, pohádky zase k tomu, aby vaše dítě pochopilo jednoduchý příběh, který se v nich odehrává. Vybírejte vždy takové knížky, které odpovídají věku dítěte. Vždy si pohádku sami přečtěte dřív, než ji nabídnete dítěti. Pokud se v textu vyskytují slova, která jsou pro dítě obtížná, pokuste se je sami nahradit jednoduššími. Zvlášť pro velmi malé děti vybírejte knížky s hezkými obrázky, na nichž je možno poznat, o čem příběh pojednává. Neobávejte se opakovaného čtení jedné pohádky pořád dokola. Jednak si dítě opakovaným poslechem lépe zapamatuje slova, ale také příběhu lépe porozumí. Děti mají své oblíbené pohádky, které chtějí slyšet pořád dokola. 

Při nácviku řeči se může stát, že dítě reaguje divně nebo mu některé hlásky nejdou vyslovit. Potom je lepší se poradit s lékaře, zda netrpí vadou sluchu nebo řeči. Lékař posoudí, zda se vše dobrým nácvikem spraví nebo je třeba přistoupit k léčbě či alespoň návštěvám u logopeda. 
 

Vybirame postylku

25. ledna 2011 v 16:21 | Nikushik |  Starostlivosť o miminko
Postýlka je pro dítě moc důležitá, neboť v ní tráví velkou část dne v první půlce kojeneckého období. Jako vhodná postýlka pro první týdny po porodu se doporučuje i čistý prádelní koš s novou malou matrací. Je to jistě také řešení, ale v rodinách, kde očekávají radostně nový přírůstek, se na novou postýlku všichni těší stejně jako na nákup kočárku. Proto pro nastávající rodiče připravují výrobci dětského nábytku stále nové možnosti, jak dítěti jeho postýlku vylepšit. 

Klasická dřevěná postýlka s příčkami je pro dítě vhodná již od narození, zvlášť pokud má polohovací rošt, díky němuž můžete výšku matrace nastavit tak, abyste se nemuseli k dítěti neustále ohýbat. Pravda je, že postýlka je přece jenom trochu velká a dítě se v ní může cítit ztracené. Příčky také neochrání před průvanem. Proto je dobré použít v prvních týdnech k postýlce i různé látkové závěsy a nebesa, díky nimž se postýlka trochu uzavře před okolním světem. Po několika týdnech již bude miminko chtít vidět kolem sebe a bude se zajímat více o okolní svět, takže závěsy budete postupně odstraňovat. Do postýlky kupte vždy novou matraci, i když postýlka může být třeba již trochu starší. Pod prostěradlo můžete dát nepromokavou podložku pro ochranu matrace. Pokud chcete pro dítě "renovovat" starší postýlku novým nátěrem, ujistěte se, že barva neobsahuje žádné škodlivé látky. Příčky postýlky by neměly být od sebe vzdálené méně než 7,5 - 8 cm, aby dítě při hraní v postýlce nemohlo mezerami prostrčit hlavu. 

Jedinou nevýhodou postýlky je to, že ji nemůžete snadno přemísťovat v bytě. Můžete si ale opatřit speciální košík či lehátko určené právě pro tyto příležitosti. Miminko tak můžete brát po bytě kdekoliv s sebou. Pro miminka do třech měsíců mají výrobci novinku - postýlku, která může být současně kolébkou. Má speciální zasunovací nožičky a kolečka, takže můžete mít buď postýlku nebo kolébku. Speciální modely mají i motorek, který kolébkou pohupuje, hraje různé melodie nebo svítí tlumeným světlem. Většinou jsou ale doporučeny jen pro velmi malé děti, takže pokud nemáte peněz nazbyt, asi si tuto specialitu spíš odepřete. 

Agresívne správanie - čo s ním?

22. ledna 2011 v 10:11 | nikush |  Starostlivosť o miminko
Lucia si nevie dať rady so svojím dvojročným synom. Len čo sa objavia medzi deťmi, Patrik im vezme všetky hračky a beda tomu dieťaťu, ktoré sa k nemu priblíži - hneď dostane päsťou po hlave. Mamičky, ktoré ho už poznajú, okamžite berú svoje deti preč, ak sa Patrik v objaví dohľade. Lucia nemá odvahu chodiť so synom ani na detské ihrisko, ani do materského centra, ani na stretnutie s bývalými spolužiačkami, ktoré majú podobne staré deti. Má pocit, že vyskúšala snáď už všetko - od ignorácie, cez dohováranie, až po vyplieskanie po zadku. Problém sa však nevyriešil...
V každom prípade je známy fakt, že všetky batoľatá sú lakomé a veľa z nich je známymi bitkármi. Ako sa však vyrovnať s ich lakomosťou, udieraním, strkaním, a nebodaj - hryzením?
Ak máte pocit, že vaše dieťa si nikdy nenájde priateľov, pretože sa s nikým nechce deliť o svoje hračky, nemusíte si robiť žiadne starosti. Konflikty okolo delenia hračiek a ich vzájomného požičiavania zmiznú okolo štyroch rokov. V tomto veku deti nielen lepšie rozumejú tomu, že podeliť sa a hrať sa spolu je zaujímavejšie, ako zostať sám, ale majú tiež lepšie vyvinutú sebakontrolu.
Ťažším orieškom je však dieťa s agresívnym správaním. Prečo sa vlastne dieťa správa agresívne? Dôvodom môže byť hnev, s ktorým sa nevie vyrovnať zatiaľ iným spôsobom, teritoriálne problémy (Janka prišla na návštevu k nám a teraz si myslí, že sa môže hrať s mojimi hračkami?) či egocentrická mentalita. V každom prípade urobíte lepšie, ak nebudete svoje dieťa pokladať za budúceho problematického jedinca, ale jeho násilné akcie považovať iba za experiment.
Viete, čo sa odohráva v hlavičke batoľaťa, ktoré sa práve chystá urobiť "zle" druhému dieťaťu? Približne toto:"Čo sa stane, ak udriem Janka? Je to v poriadku, ak uhryznem Zuzku do ruky? Ako budú reagovať?"
Vyznieva to surovo, ale v tomto veku u dieťaťa prevláda zvedavosť, túži robiť vlastné experimenty a navyše, disponuje obmedzenou schopnosťou empatie - schopnosti vcítiť sa do pocitov druhej osoby. Frustrácia alebo hnev môžu spôsobiť, že udrie do druhého dieťaťa a pokladá to za istý druh (aj keď pre nás primitívnej) konverzácie. Ale tým, samozrejme, nechceme povedať, že takéto správanie má byť tolerované.
Rodič alebo učiteľ by mali zasiahnuť okamžite, ale s pokojom a rozhodným spôsobom. Najprv by sa mali ubezpečiť, že dieťa rozumie pravidlám, rovnako ako i následku. "Nikdy nebijeme deti. Bitie bolí, ublíži a môže poraniť." Ak vaše dieťa práve prechádza fázou agresívneho správania, nezostáva vám asi veľa možností - hlavne ho dobre v prítomnosti iných detí strážte. Snažte sa zasiahnuť, len čo vycítite zmenu v správaní vášho dieťaťa. Povedzte mu, aby nerobilo zle kamarátovi, a potrestajte ho vyradením z hry na minútu či dve (alebo improvizujte, ak ste mimo domu).
Nikdy netrestajte dieťa za agresívne správanie bitím alebo uhryznutím v snahe ukázať mu "ako to bolí". Práve ste mu odovzdali odkaz - je fajn udrieť niekoho, kto je slabší, menší a nedokáže sa brániť. Určite bude preňho zaujímavé zistenie, že jeho agresívne správanie nemá žiaduci výsledok, ako napríklad prospech z vlastníctva atraktívnej hračky alebo rodič ustúpi jeho požiadavkám. A ak budeme stále jedným okom dohliadať, aby sme agresívnemu správaniu včas predišli, máme možnosť pochváliť dieťa za dobré správanie. Po tom, čo kamarát odíde a my povieme: "Dnes si sa tak pekne hral s Martinkom. Robí mi radosť, keď mu dokážeš požičať hračky," dieťa zistí, že je celkom príjemné byť pochválené za hru.
Keď vaše dieťa dosiahne tri roky a jeho verbálne a rozumové schopnosti vzrastú, ukážte mu cestu, ako sa vyrovnať s negatívnymi pocitmi. Ak napríklad práve udrelo malú Lenku počas hádky o bábiku, povedzte: "Čo si myslíš, že Lenke sa tvoje správanie páči?" alebo: "Myslíš si, že toto je tá správna cesta, ako získať bábiku?" Ak sa dieťa spolu  s vami podieľa na nájdení spôsobu, ako malo spor riešiť, je pravdepodobné, že si to do budúcnosti lepšie zapamätá.
A aké sú vaše skúsenosti? Je vaše dieťa bitkárom, alebo skôr obeťou takýchto detí? Viete v danej situácii primerane reagovať? Zapojte sa do diskusie, ako prípadné konfliktné situácie malých detí riešite. Možno sa nám spolu s vami podarí inšpirovať aj ostatné mamičky. 
 


Prvé týždne po pôrode

22. ledna 2011 v 10:10 | nikush |  Tehotenstvo (pocas neho aj po nom)
Obdobie po pôrode je naozaj veľmi náročné rovnako z fyzickej aj psychickej stránky. Hormonálna hladina v ženskom tele nie je ustálená, preto je možné, že budete striedavo pociťovať obavy, radosť, paniku, eufóriu aj veľkú únavu. K tomu pribudne veľa nových povinností týkajúcich sa starostlivosti o bábätko. No nebojte sa, všetko toto je úplne normálne, ale múdre je niečo vedieť a pripraviť sa aj na "deň potom", alebo lepšie povedané na prvé dni a týždne po pôrode.
Čo sa deje v mojom tele?
Možno si predstavujete, že niekoľko dní po pôrode sa budete cítiť ako v období pred tehotenstvom. Ale nie je to tak. Tak ako bábätko potrebovalo deväť mesiacov, aby bolo pripravené prísť na svet, aj telo ženy potrebuje istý čas, aby sa vrátilo do "pôvodného" stavu. Medzitým, ako sa to stane, sa ešte organizmus musí vyrovnať s procesmi, ktoré v ňom po pôrode prebiehajú.
Začína sa tvoriť materské mlieko Mliečna žľaza sa na laktáciu pripravuje už v období tehotenstva vplyvom hormónov estrogénu a progesterónu, ale aj ďalších. Po pôrode dochádza k poklesu hladiny estrogénu a progesterónu a zároveň sa v hypofýze začína tvoriť prolaktín. To je pokynom na začatie laktácie. Rovnako dôležitým impulzom je však samotné dojčenie. Pri saní dieťatka sa ďalej zvyšuje tvorba prolaktínu, a tým sa zvyšuje intenzita tvorby mlieka. Mlieko, ktoré sa tvorí v prvých dňoch po pôrode, sa nazýva kolostrum a svojím zložením presne zodpovedá potrebám novorodenca. Približne na druhý - tretí deň po pôrode sa môžete stretnúť s tvrdými, silne naliatymi prsníkmi, ktoré bývajú bolestivé. Najlepším riešením je vtedy dieťatko často prikladať, v prípade, že ani to nepomáha, je potrebné si mlieko z prsníkov odstriekať.
Šestonedelie
Šestonedelie je obdobím šiestich týždňov, počas ktorých postupne miznú zmeny organizmu súvisiace s tehotenstvom a pôrodom. Niektoré ženy pociťujú po pôrode bolesti v podbrušku, čo je zapríčinené sťahovaním maternice. Maternica, ktorá na konci tehotenstva váži približne 1 000 g, sa postupne zmenšuje a na konci šestonedelia nadobudne svoju pôvodnú hmotnosť 80 g. Miesto, kde na stenu maternice naliehala placenta, sa postupne regeneruje, pokrýva sa, tak ako aj ostatná plocha dutiny maternice, novou výstelkou. Pripravte sa na to, že budete krvácať. Je to zapríčinené tým, že z maternice počas tohto regeneračného procesu odchádzajú tzv. očistky (lochie).
Ani vonkajšie rodidlá už nie sú také prekrvené, postupne mizne aj pigmentácia a prípadné kŕčové žily sa zmenšujú, až sa úplne stratia. Svaly panvového dna a svaly brušnej steny získavajú znovu svoju pevnosť. Raritou nie je ani veľká únava, čo nie je ani tak zapríčinené tým, že sa v noci nevyspíte, ale práve zmenami, ktoré organizmus prekonáva. Strata krvi môže zapríčiniť anémiu (nedostatok železa) v tele, čo k únave alebo malátnosti tiež prispieva.
Kedy je potrebné vyhľadať lekára?
  • Pri veľmi silnom krvácaní a keď aj po uplynutí štyroch dní od pôrodu je krvácanie sýtej červenej farby.
  • Keď vylúčená krv opakovane silne zapácha.
  • Keď náhle (ešte v období tesne po pôrode) prestanete krvácať.
  • Ak aj ešte niekoľko dní po pôrode cítite silnú bolesť v podbrušku.
  • Ak máte horúčku, ktorá nesúvisí s tvorbou materského mlieka (2. - 3. deň po pôrode).
  • Ak cítite veľkú, neustupujúcu bolesť v oblasti hrádze (v mieste nástrihu).
  • Ak pri močení pociťujete silnú bolesť a pálenie.

Už teraz mám strach, ako to zvládnem...
Nebojte sa, hlavné je sa čo najrýchlejšie "rozhýbať" už na oddelení šestonedelia. Vždy, keď to bude možné, choďte sa osprchovať. Príjemne vás to osvieži a pomáha to aj hojeniu rany po epiziotómii (nástrihu). Poprechádzajte sa po chodbe oddelenia, komunikujte s ostatnými mamičkami a zdravotným personálom. Aj systém rooming in, veľmi pomáha rýchlejšiemu zotaveniu. Niektoré mamičky sa sťažujú, že ich personál po náročnom pôrode či cisárskom reze núti priskoro vstávať - každý lekár vám však potvrdí, že čím skôr (samozrejme, po uplynutí nevyhnutnej doby pokoja) vstane človek aj po náročnej operácii, tým skôr sa jeho telo dostáva do normálu.
Po návrate z nemocnice sa bude váš stav zlepšovať doslova každý deň. V prvom týždni po pôrode ešte môžete pociťovať striedavé nálady, raz to bude eufória a šťastie, a hneď nato depresia a obavy. Je to úplne normálne a súvisí to s náhlym poklesom hormonálnej hladiny po pôrode. No aj tento stav za nejaký týždeň ustúpi. Starostlivosť o dieťatko je síce náročná, ale výhodou je, že v prvé dni väčšina novorodencov veľkú časť dňa prespí, takže je možné nájsť si chvíľu na oddych a uvoľnenie. Po niekoľkých dňoch pobytu doma požiadajte partnera, aby zostal s dieťatkom, a vy sa sama vyberte na prvú krátku prechádzku. Po uplynutí prvých štyroch týždňov sa pomaly, ale iste začne celá situácia stabilizovať a vy si zvyknete na nový režim a nájdete si v tom veľkom kolobehu aj istý systém. Je dobré, ak budete komunikovať s priateľkou, ktorá má tiež malé dieťa. Dokáže to naozaj veľmi povzbudiť a tiež si môžete vzájomne radiť.
A ešte jedna rada nakoniec: keby bolo naozaj najhoršie, spomeňte si, že všetko má svoj koniec. Tak ako sa skončili bolesti pri pôrode, skončia aj "popôrodné stavy" a všetko sa vráti do normálu, a nakoniec ten roztomilý batôžtek predsa stojí za trochu trápenia, nie?
SymptómyAko to spoznáteČo by ste mali vedieť
KrvácanieKrvácanie je podobné ako pri menštruácii. V prvých dňoch je kvantita krvácania väčšia, no postupne úplne vymizne.Približne prvé štyri dni sú lochie (alebo očistky) červené, neskôr sú hnedej farby a nakoniec ich farba prechádza do žltej, neskôr obsahujú najmä hlien a sú belavé.
Bolesť, kŕče v podbruškuSú zapríčinené sťahovaním sa maternice do pôvodného
stavu. Podobajú sa slabším pôrodným bolestiam.
Budete ich cítiť hlavne pri dojčení, ktoré urýchľuje sťahovanie maternice. Tieto bolesti až kŕče sa vyskytujú častejšie a výraznejšie u viacrodičiek.
Bolesť v oblasti
hrádze (perinea)
Príčinou je epiziotómia (nástrih hrádze), prípadne jej natrhnutie a následné šitie.Aby sa miesto nástrihu čo najrýchlejšie a bez zbytočných komplikácií zahojilo, odporúčame sprchovať si túto oblasť tak často, ako sa to dá, vlažnou vodou a nechať ju čo najviac "vetrať". Mnohým ženám sa osvedčilo používanie prostriedkov intímnej hygieny - špeciálne gély, mydlá (majú aj antibakteriálne účinky) a repíkové kúpele.
Neschopnosť
vymočiť sa
Tieto ťažkosti pri močení sa väčšinou do 24 hodín stratia.Šesť hodín po pôrode vás sestrička požiada, aby ste sa pokúsili vymočiť. Ak to nepôjde spontánne, môže sa lekár rozhodnúť pre použitie katétra (cievkovanie).
Ťažkosti pri močeníNiekoľko dní po pôrode vás môže pri močení páliť jazva po epiziotómii a močenie môže byť veľmi bolestivé.Najjednoduchším riešením je vymočiť sa počas sprchovania pod jemným prúdom teplej vody. Voda tak rozriedi moč, ktorý má kyslú pH a nebude vás páliť v rane. Pite veľa vody - zriedite tak moč už v organizme.
Ťažkosti pri stoliciNiektoré ženy majú problém so stolicou - v niektorých prípadoch je to skutočná
bolesť z dôvodu nástrihu, šitia v kombinácii s tvrdou stolicou (zápchou), niekedy ide o psychické zábrany z obavy, že sa roztrhnú stehy na hrádzi po epiziotómii.
Je veľmi, veľmi nepravdepodobné, že by sa stehy roztrhli. Pomôže vám, ak si počas vyprázdňovania jemne zatlačíte na hrádzu kúskom čistej gázy či toaletného papiera. Aby ste predišli zápche, snažte sa vyprázdniť čo najskôr po pôrode, piť veľa vody a dbať na stravu s dostatočným množstvom vlákniny. Ak sa vám tento problém nedarí vyriešiť, poproste sestričku o čípok - nepoužívajte však žiadne prostriedky bez odporučenia lekára (niektoré môžu spôsobiť hnačku dojčeného dieťaťa).
Bolesti pri sedení, vstávaní
a líhaní
Počas vstávania, líhania či sedenia môžete niekoľko dní pociťovať bolesť v oblasti hrádze. Tieto problémy pominú max. do 10 dní, keď odpadnú stehy.Vstávajte a ľahnite si opatrne - s medzipolohou na boku. Bolesť budete menej cítiť pri sedení na jednej polovici zadku, naklonená nabok. Vhodné na sedenie je obyčajné nafukovacie koleso, v súčasnosti je možné dostať i špeciálne popôrodné koleso v zdravotníckych potrebách.
Bolesť, tvrdnutie
prsníkov
Príčinou je tvorba materského mlieka
a nalievanie prsníkov.
Problémy sa stratia, keď si dieťa "stabilizuje" preň najvhodnejší stravovací systém, potom sa bude tvoriť také množstvo mlieka, aké dieťa spotrebuje.
HemoroidyV dôsledku naliehania dieťaťa v poslednom trimestri a tlačení pri pôrode, môžete mať problém s hemoroidmi (zlatá žila pri konečníku).Preventívne sa odporúča zobrať si do pôrodnice masť na hemoroidy (pýtajte si v lekárni takú, čo je vhodná i v tehotenstve a počas dojčenia). Problémy väčšinou do niekoľkých dní ustúpia.
Bolesť pri sexuálnom stykuPrvých šesť týždňov sa sexuálny styk neodporúča. I po uplynutí tohto obdobia môžete mať bolesti pri styku, hlavne počas vniknutia.Niekedy býva táto bolesť spôsobená ešte nie celkom zahojenou ranou po pôrode. Vo väčšine prípadov je však problémom nedostatočné zvhlčenie pošvy spôsobené hormónmi vylučovanými počas dojčenia. Vtedy pomôže obyčajný lubrikačný gél (dostanete v lekárni).

Zápisy detí do 1. ročníka základnej školy

22. ledna 2011 v 9:59 | nikush |  Dieta starsie ako 4 roky
Od 15. januára 2011 sa v základných školách začnú zápisy prvákov. Táto povinnosť sa týka rodičov a iných zákonných zástupcov zhruba 55-tisíc detí, ktoré do 1. septembra 2011 dovŕšia šiesty rok veku. Presné miesto a čas určí zriaďovateľ školy (obec, krajský školský úrad, cirkev alebo súkromný zriaďovateľ). Bližšie informácie získajú zákonní zástupcovia budúcich prvákov na výveske školy alebo na jej internetovej stránke. Zápisy potrvajú až do 15. februára.
Škola zapíše dieťa, ktoré v čase nástupu dovŕši 6 rokov a dosiahne školskú spôsobilosť. Rozumie sa ňou primeraná psychická, telesná a sociálna vyspelosť. V opačnom prípade môže riaditeľ základnej školy rozhodnúť o odklade začiatku plnenia povinnej školskej dochádzky o jeden školský rok, a to vždy na žiadosť zákonného zástupcu. Súčasťou tejto žiadosti musí byť odporučenie všeobecného lekára pre deti a dorast a príslušného zariadenia výchovného poradenstva a prevencie. Riaditeľ školy môže rozhodnúť o odklade aj na návrh materskej školy, a to na základe predchádzajúceho odporučenia zariadenia výchovného poradenstva a prevencie. Podmienkou je však aj v tomto prípade informovaný súhlas rodiča. Ten má tiež právo rozhodnúť o tom, či jeho dieťa bude v prípade odkladu navštevovať materskú školu alebo nultý ročník.
Nultý ročník je určený pre deti, ktoré k 1. septembru dosiahli fyzický vek šesť rokov, ale nedosiahli školskú spôsobilosť, pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia a vzhľadom na to sa u nich nepredpokladá zvládnutie vzdelávacieho programu 1. ročníka.
Rodič môže pre budúceho školáka vybrať ktorúkoľvek základnú školu. V zmysle zákona plní žiak povinnú školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalý pobyt (tzv. spádová škola). Ak sa rodič rozhodne pre inú základnú školu, oznámi túto skutočnosť riaditeľ tejto školy riaditeľovi spádovej školy.
V minulom roku bolo na území Slovenska zapísaných 55 741 detí, pričom začiatok plnenia povinnej školskej dochádzky bol odložený v 4 744 prípadoch.

Dieťa v nemocnici

22. ledna 2011 v 9:53 | nikush |  Starostlivosť o miminko
Cudzia posteľ, ľudia v plášťoch, bolesť, úzkosť, strach z neznámeho... Práve tieto atribúty stoja často na začiatku životnej skúsenosti nazvanej pobyt v nemocnici. V tej chvíli je celkom jedno, či ide o krátkodobú alebo dlhodobú hospitalizáciu. Pre každého človeka znamenajú dni strávené na nemocničnom oddelení vytrhnutie z bežného prostredia a každodenného rytmu, na ktorý je zvyknutý, obmedzenie pohybu i činností, dočasnú stratu blízkych… Ak sa stáva pacientom dieťa, je to predovšetkým na vás, rodičoch, ako sa s obdobím hospitalizácie vyrovná.
Príčinou častých hospitalizácií najmenších detí sú rôzne úrazy, rotavírusové infekcie, komplikované hnačkové ochorenia. K častým detským ochoreniam, ktoré vyžadujú hospitalizáciu, patria choroby dýchacieho ústrojenstva (akútny zápal priedušiek, zápal pľúc), či infekcie močových ciest. Bohužiaľ, i malé deti sa do nemocníc dostávajú aj kvôli najrôznejším závažným ochoreniam, ktoré vyžadujú dlhodobú liečbu.
Čo vlastne pobyt v neznámom nemocničnom prostredí pre dieťa znamená? Predovšetkým prináša množstvo ťažkostí - okrem samotnej choroby či zranenia a problémov s tým spojených sú to liečebné a vyšetrovacie výkony, ktoré bolia alebo sú inak nepríjemné (vyvolávajú úzkosť a strach), odlúčenie od blízkych ľudí pri hospitalizácii (stratu citového zázemia najhoršie znášajú najmenšie deti do 3 rokov), najrôznejšie obmedzenia (v pohybe, izolácia od príbuzných a kamarátov), ktoré dieťa nedokáže rozumovo spracovať. Je veľmi dôležité, aby pri pobyte v nemocnici - ak je to len trochu možné - nezostávali deti mladšie než 6 rokov samé. Vďaka tomu, že sa v posledných rokoch začali meniť podmienky v našich nemocniciach, mohol sa začať uplatňovať prístup starostlivosti zameranej aj na rodinu pacienta - vo svete známy pod názvom "family-centered care" (FCC). Rodičia tak dnes môžu so svojimi malými deťmi zostávať v nemocnici, sprevádzať ich na vyšetreniach a podporovať ich v uzdravení.
Mami, buď tu so mnou
V roku 1952 zdokumentoval britský psychoterapeut James Robertson osemdennú hospitalizáciu dievčatka Laury krok za krokom a film nazval "Dvojročná ide do nemocnice". Malá Laura podstúpila operáciu brušnej prietrže. V dobe pobytu v nemocnici mala zaistenú všetku zdravotnícku starostlivosť, no napriek tomu sa ukázalo, že "niečo" nie je v poriadku. Láskavosť a empatia personálu nedokázali nahradiť rodičovskú náruč - odlúčenie od najbližších bolo pre detskú dušu úplne neprijateľné, hoci šlo o nekomplikovanú, krátkodobú hospitalizáciu. Detský plač bol (a bohužiaľ, dodnes často je) považovaný za úplne "normálny" prejav dieťaťa, ktoré sa ocitlo v nemocnici. Rovnako ako bolo považované za normálne, že bolo dieťa oddelené pri pobyte v nemocnici od svojich rodičov. Lenže malé dieťa nedokáže pochopiť, prečo má byť samé bez mamy, ktorá ho neustále zrádza tým, že prichádza a odchádza… Niekoľko mesiacov po hospitalizácii sa Laura spýtala svojej mamy: "Kde si celú tú dobu vlastne bola?"
"Pre malé dieťa platí, že sa strach učí premáhať u mamy v náručí. Neznamená to, že ho ako skleníkovú kvetinku chránime pred akýmkoľvek strachom, ale že sa staráme, aby strach prežívalo s istotou, t. j. v prostredí, kde sa cíti v bezpečí. Len tak sa totiž naučí strach prekonávať bez hrôzy a zúfalstva a ujmy na duševnom zdraví."
(Zdeněk Matějček, Psychologické eseje, 2004)
Práve film o malej Laure spustil lavínu diskusií na tému potrieb hospitalizovaných detí medzi odborníkmi a laikmi, a to nielen v Británii. Diskusií, ktoré prispeli k zásadným zmenám v prístupe k starostlivosti o detských pacientov. Prístup zdravotníkov k rodičom hospitalizovaných detí sa mení, rovnako ako sa mení prístup rodičov k lekárom a sestrám. Rodičia zisťujú, že existujú určité možnosti pri pobyte dieťaťa v nemocnici, že môžu byť pri lekárskych procedúrach a uzdravovaní dieťaťa veľmi prospešní, že dieťa má svoje práva, a hlavne - že je dôležité, aby s dieťaťom boli. Sú oveľa informovanejší a mnohí z nich sa nedajú odradiť ani v prípade, kedy narazia na vetu:"To nejde." Hľadajú cesty, ako byť svojmu dieťaťu v nemocnici čo najužitočnejší. Rovnako ako tieto cesty hľadá mnoho zdravotníkov. A i tu platí: "Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod." V nemocnici snáď viac než inde záleží na ľuďoch a ich prístupe...
Pýtajte sa, pýtajte sa, pýtajte sa...
V každej nemocnici platia iné pravidlá - čo je na jednom mieste možné, na inom vám nedovolia - napr. pobyt s dieťaťom na "intenzívke". Ak chcete byť so svojím dieťaťom  v nemocnici, povedzte o tom najskôr ošetrujúcemu lekárovi. Ten totiž väčšinou o prijatí rozhoduje. U sestier na oddelení sa informujte, ako pobyt s dieťaťom prebieha. Zoznámte sa s podmienkami, za akých smiete na oddelení zostať v noci - aj to je rôzne.
Pre pobyt s dieťaťom v nemocnici existujú tri základné možnosti:
  • pobyt s dieťaťom priamo na izbe - lôžko pre rodičov je vedľa lôžka dieťaťa
  • spoločná izba pre matky na oddelení,
  • rodič je na oddelení s dieťaťom len cez deň, v noci býva napr. v ubytovni, či odchádza domov.
Na niektorých oddeleniach funguje aj kombinácia uvedených možností - priamo na izbách s deťmi prednostne môžu zostávať (cez deň aj v noci) mamičky dojčiat, prípadne batoliat.
Cena pre sprievodcu pacienta, teda pre jeho rodiča alebo blízkeho príbuzného, ktorý ostáva počas hospitalizácie s dieťaťom, sa v jednotlivých nemocničných zariadeniach na Slovensku líši. Závisí najmä od toho, či ide o ubytovanie spolu s dieťaťom, alebo v osobitnej, príp. spoločnej nadštandardnej izbe. Viaceré detské nemocnice kvôli nedostatku lôžok uprednostňujú pri ubytovávaní rodičov, ktorých dieťa je onkologicky choré, jeho diagnóza je vážna až kritická, diagnóza si vyžaduje prítomnosť rodiča, alebo ide o dieťa, ktoré je dojčené. Títo rodičia zvyknú byť aj oslobodení od poplatkov za ubytovanie, neplatí to však v otázke stravy (každá nemocnica má aj v tomto smere svoje smernice). Ak vás v najbližšej dobe čaká hospitalizácia s vaším dieťaťom, nezabudnite si predtým prečítať presný cenník na webovej stránke danej nemocnice, alebo sa informujte u personálu.
CHARTA PRÁV DETÍ V NEMOCNICI
Tento dokument vychádza z textu Charty práv detských pacientov organizácie "National Association for the Welfare of Children in Hospital" (NAWCH) so sídlom v Londýne. Charta práv detí v nemocnici bola schválená na 1. európskej konferencii o hospitalizovaných deťoch v máji 1988. Jednotlivé body charty sa dnes snaží (s väčším či menším úspechom) napĺňať väčšina detských nemocníc v Európe i u nás.
1. Deti majú byť do nemocnice prijímané iba vtedy, ak starostlivosť, ktorú vyžadujú, nemôže byť rovnako dobre poskytnutá v domácom ošetrovaní alebo pri ambulantnom dochádzaní.
2. Deti v nemocnici majú mať právo na neustály kontakt so svojimi rodičmi a súrodencami. Tam, kde je to možné, malo by sa rodičom dostať pomoci a povzbudenia k tomu, aby s dieťaťom v nemocnici zostali. Aby sa na starostlivosti o svoje dieťa mohli podieľať, mali by rodičia byť plne informovaní o chode oddelenia a povzbudzovaní k aktívnej účasti na ňom.
3. Deti a/alebo ich rodičia majú právo na informácie v takej podobe, aká zodpovedá ich veku a chápaniu. Musia mať zároveň možnosť otvorene hovoriť o svojich potrebách s personálom.
4. Deti a/alebo ich rodičia majú právo poučení sa podieľať na akomkoľvek rozhodovaní ohľadom zdravotnej starostlivosti, ktorá je im poskytovaná. Každé dieťa musí byť chránené pred všetkými zákrokmi, ktoré pre ich liečbu nie sú nevyhnutné a pred zbytočnými úkonmi podniknutými pre zmiernenie ich fyzického alebo emocionálneho rozrušenia.
5. S deťmi sa musí zachádzať s taktom a pochopením a neustále musí byť rešpektované ich súkromie.
6. Deťom sa musí dostávať starostlivosti od vyškoleného personálu, ktorý si je plne vedomý fyzických i emocionálnych potrieb detí každej vekovej skupiny.
7. Deti majú mať možnosť nosiť svoje vlastné oblečenie a mať so sebou v nemocnici svoje veci.
8. O deti má byť postarané spolu s inými deťmi rovnakej vekovej skupiny.
9. Deti majú byť v prostredí, ktoré je zariadené a vybavené tak, aby odpovedalo ich vývojovým potrebám a požiadavkám a aby zároveň vyhovovalo uznaným bezpečnostným pravidlám a zásadám starostlivosti o deti.
10. Deti majú mať plnú príležitosť na hru, odpočinok a vzdelanie, prispôsobené ich veku a zdravotnému stavu.
Pripraviť dieťa na hospitalizáciu
To, čo sprevádza deti (i ich rodičov) nielen pri hospitalizácii v nemocnici, ale často i pri obyčajnej návšteve lekára v ambulancii, je strach. Je to strach z bolesti, z odberu krvi, injekcie, z vyšetrenia. To, ako si deti predstavujú, čo ich čaká, je často oveľa dôležitejšie než samotné nepríjemné vyšetrenie. Rodičia nemôžu ovplyvniť, či dieťa niečo bolí, ale môžu mu pred plánovanou hospitalizáciou vopred objasniť, čo ho asi čaká, ovplyvniť jeho predstavu o tom, čo sa bude diať.
"Závažnosť bolesti býva u detí často podceňovaná. Účasť rodičov pri bolestivých procedúrach je väčšinou prospešná. Prítomnosť rodičov bráni vzniku nadmernej úzkosti. Rozhodujúce je, ako sa rodičia sami pri zákroku správajú a ako zvládajú interakciu s vystrašeným dieťaťom. Dôležitá je tiež dovtedajšia skúsenosť dieťaťa s bolesťou."  (Mareš, Dieťa a bolesť, 1997)
Rady pre rodičov
Ak máte možnosť a vaše dieťa nie je úplne maličké, porozprávajte sa s ním o hospitalizácii v nemocnici vopred a pokúste sa ho na najdôležitejšie okamihy pripraviť.
  • Vysvetlite dieťaťu, prečo musí do nemocnice, čo mu tam budú robiť, ako to v nemocnici vyzerá… Hľadajte zrozumiteľné výrazy, hovorte jednoducho a pravdivo. Skúste nájsť aj nejaké klady - možno tam stretne nových kamarátov, nebude musieť upratovať…
  • Nehovorte: "Nemusíš sa báť, to nebolí." Dieťa by malo vedieť, že lekár je tam na to, aby mu pomohol, že vyšetrenie nemusí byť príjemné a môže i bolieť, ale je to dôležité pre to, aby sa uzdravilo. Neklamte mu, že sa naň pán doktor "iba" pozrie a nebude mu nič robiť - nabudúce by vám dieťa už nemuselo veriť.
  • Kúpte si detský lekársky kufrík a zahrajte sa doma s plyšovou hračkou na to, že ide do nemocnice. Môžete plyšákovi zaviazať ručičku, dať injekciu, zmerať teplotu, popočúvať jeho srdiečko, predpísať mu lieky… Skúste zistiť, aké sú obavy dieťaťa, načúvajte tomu, čo hovorí, podnecujte ho k otázkam.
  • Ak dieťa čaká operácia, vysvetlite mu, čo mu budú robiť, porozprávajte sa o narkóze. O tom, že bude hlboko spať a potom sa zobudí. Že počas tohto "spánku" nič nepocíti, a keď sa prebudí, bude sa pomaly, krôčik po krôčiku uzdravovať.
  • Ak nemôžete s väčším dieťaťom v nemocnici zostať, povedzte mu dopredu, že ho budete často navštevovať, a dajte mu so sebou nejakú svoju vec, ktorá mu vás bude pripomínať - ak o to stojí. Samozrejme - ak dieťa chce mať pri sebe nejakú svoju obľúbenú hračku či knižku, malo by ju mať.
Potreby dieťaťa v prípade hospitalizácie:
- odporúčanie obvodného pediatra s predbežnou správou, prípadne výsledky predoperačného vyšetrenia
- karta poistenca
- hygienické potreby - zubná kefka + pasta, hrebeň, mydlo, šampón, toaletný papier, uterák
- príbor a pohár
- pyžamo, župan, bielizeň, papuče
- lieky, ktoré dieťa pravidelne užíva
- obľúbená hračka, knižka, príp. mobilný telefón, ak ho dieťa má
- pitie, sladkosť, ovocie, malá finančná hotovosť (u starších detí) - po konzultácii s personálom oddelenia
ČERVENÉ NOSY 
liečia smiechom
Spríjemniť deťom pobyt v nemocniciach nepomáha len zdravotnícky personál a rodičia, ale ešte ktosi. Na doktorov sa síce trochu ponášajú, ale svojím správaním vylučujú akýkoľvek strach a obavy. Deti - malé i veľké, s ľahším i ťažším ochorením, jednoducho všetky, ktoré musia tráviť dni i noci v nemocničnej posteli, okamžite pookrejú, ak sa medzi dverami objavia "oni" - klauni s červenými nosmi.
O čo vlastne ide, to nám priblíži Mgr. Zuzana Kostovčíková, foto projektová manažérka občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors.
Ako vôbec vznikol nápad navštevovať hospitalizované deti?
Myšlienka prítomnosti zdravotných klaunov na detských lôžkových oddeleniach vznikla v roku 1986 v New Yorku v hlave Michaela Christensena, riaditeľa Big Apple Clown Care Unit, organizácie združujúcej profesionálnych klaunov. Keďže sa zistilo, že pravidelné návštevy klaunov prispievajú k zlepšeniu psychického, a teda aj celkového zdravotného stavu pacientov, a to vrátane ťažko chorých, začala sa táto myšlienka šíriť ďalej.
Občianske združenie Červený Nos Clowndoctors vzniklo na Slovensku v roku 2004. Založil ho Gary Edwards, umelecký riaditeľ, na iniciatívu a osobné pozvanie MUDr. Daniely Sejnovej, primárky Detskej onkologickej kliniky z bratislavskej Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou.
Môžete v skratke predstaviť združenie? Aký je hlavný zámer každej návštevy, ktorú klauni absolvujú v nemocniciach? 
Naším hlavným programom sú pravidelné návštevy (tzv. zdravotné klauniády) chorých detí v nemocničných zariadeniach. Zdravotní klauni, ktorí majú svoje umelecké mená (napr. MUDr. Frčka Strelená, sestrička Vydarená, asistent Blška atď.),  humornou formou pomáhajú prekonávať u detí strach z rozličných procedúr, vyšetrení a liečebných zákrokov, ktoré musia absolvovať. Svojimi návštevami chcú myšlienkami oddeliť malého pacienta od jeho choroby a psychickej nepohody, chcú ho zaujať hrou, zapojiť ho do nej a vykúzliť na detskej tvári úsmev.
Zdravotná klauniáda trvá tri až štyri hodiny. Vždy začína konzultáciou so zdravotným personálom o psychickom a zdravotnom stave pacientov, dezinfekciou rúk a rekvizít. Potom už zdravotní klauni zaklopú na dvere nemocničnej izby a opýtajú sa, či môžu ísť ďalej. Zdravotná klauniáda môže začať, nezáleží na veku pacientov. Pre každého majú klauni pripravené množstvo kúziel, pesničiek, zaujímavých "liečebných metód" a nečakaných humorných a zábavných situácií. Popri pravidelných klauniádach prinášajú trikrát za rok zdravotní klauni v rámci programu Niečo naviac (Outreach program) radosť a smiech aj deťom v nemocniciach na Slovensku, ktoré ešte pravidelne nenavštevujú.
Medzi vaše najnovšie programy patrí celotýždňový projekt Cirkus Pacient. O čo ide?
Tento unikátny projekt rozširuje možnosti pozitívneho pôsobenia zdravotných klaunov na detských oddeleniach nemocníc a zároveň zvyšuje aktívne zapájanie sa detí do vytvárania dobrej nálady na oddelení. Na rozdiel od pravidelných návštev sú zdravotní klauni tentoraz bez kostýmov a červených nosov. Ich úlohou totiž nie je iba rozosmiať malých pacientov počas pravidelnej návštevy, ale urobiť z nich na celý týždeň svojich kolegov - klaunov. Zdravotní klauni sa počas týchto návštev delia s deťmi o časť svojich schopností z oblasti kúzlenia, žonglovania, výroby masiek a používania rekvizít. Delia sa o umenie rozdávať smiech.
Projektom žije celé oddelenie - rodičia, učiteľky, personál - mení to celkovú atmosféru na oddelení. Vyvrcholením týždňového kúzlenia, žonglovania, akrobatických kúskov je slávnostné cirkusové vystúpenie pre rodičov, ostatné deti a zdravotnícky personál, kde majú deti jedinečnú možnosť ukázať, čo všetko sa naučili. Tento rok sa nám vďaka podpore Nadácie SPP podarí ešte zrealizovať štyri takéto unikátne projekty (dva v Košiciach a dva v Bratislave).
V ktorých nemocniciach možno klaunov stretnúť a ako často prichádzajú k deťom? 
V súčasnosti máme 31 profesionálnych zdravotných klaunov, ktorí pravidelne navštevujú deti v nemocniciach v Bratislave, Banskej Bystrici, Žiline, Košiciach, Martine, Prešove, Trnave, Nitre, Nových Zámkoch, Komárne a Liptovskom Mikuláši. Každý mesiac absolvujú viac ako 70 návštev detí. Počas jedného roka tak prinášajú zdravotní klauni psychickú pohodu, radosť a humor viac ako 25-tisíc deťom na lôžkových oddeleniach slovenských nemocníc. Naším plánom však je rozšíriť pravidelné návštevy na detské oddelenia v každej veľkej nemocnici na Slovensku.
Nedá mi neopýtať sa, ako reaguje zdravotnícky personál na prítomnosť doktorov s červenými nosmi?
Spolupráca s personálom je výborná. Svedčia o tom ich poďakovania, ale i záujem o návštevy. Klauni pred každou návštevou konzultujú so zdravotným personálom stav detí. No nielen to, svojim profesionálnym kolegom a kolegyniam predpisujú dávky humoru, ktoré ich vytrhnú zo zabehnutej práce, potešia, rozosmejú...
Návštevy klaunov by určite spestrili pobyt v nemocniciach aj dospelým a starším pacientom. Neuvažujete aj nad "dospeláckou" verziou klauniád?
Tím klaunov navštevuje aj starých ľudí a máme už pripravený aj program pre dospelých pacientov.  Dvakrát do mesiaca prichádzame do istého domova dôchodcov a pomocou radosti a humoru pomáhame zlepšiť kvalitu života našich starčekov. Klauni pri týchto návštevách používajú iné mená, iné kostýmy a sú bez svojich bielych plášťov, ale červené klaunovské nosy a humor im zostávajú...

Samostatne zaspavanie

22. ledna 2011 v 9:51 | nikush |  Starostlivosť o miminko
Milé mamičky,
téma spánku i zaspávania našich najmenších je stále horúca. Každá z nás má svoje metódy, každá z času na čas skúšame, hľadáme informácie ako uspávanie, prípadne spánok našich detí skvalitniť či upraviť. Nedávno sme na našej stránke publikovali článok Aby prespal celú noc, ktorý vyvolal diskusiu, ale aj spustil mnoho reakcií, ktoré nám do redakcie prišli mailom. Publikovať články s touto problematikou by sa dalo neustále, keďže téma je to viac než atraktívna... Aké sú teda vaše reakcie na spomínaný článok? Je samostatné zaspávanie detí len ambíciou rodičov, alebo i nutnosťou formujúcou režim dieťaťa? Prečítajte si...
Samostatné zaspávanie - za akú cenu?
Vyčerpanie, únava aj stres sú často spúšťačmi, pre ktoré sa rodičia rozhodnú: Takto to ďalej nejde, naučíš sa zaspávať sám! Pohnutí únavou sú schopní podstúpiť tortúru, nakúpiť množstvo kníh, študovať na internete, diskutovať vo fórach a zaručene úspešne absolvovať metódy, ktoré by inak, mimo vyčerpania a únavy, možno ani nečítali. Malé, bezbranné stvorenie, ktoré doteraz bolo s láskou nosené, čičíkané, objímané a uspávané, sa odrazu ocitne samé v postieľke a nerozumie ničomu. Nevie, že mama a otec sú už takí vyčerpaní, že potrebujú time out. Nevie, že svojimi potrebami obťažuje mamu, ktorá ho stále rovnako miluje, len už nevládze. A tak plače, plače až do vyčerpania a potom od únavy zaspí. Rodičov to presvedčí: Fakt to funguje! - Naozaj? Takéto reakcie nám od vás prišli:
"Nedávno som sa v jednej diskusii dočítala radu mamičky, pri čítaní ktorej som doslova onemela od úžasu. Mamička učila 9-mesačného, dojčeného chlapčeka zaspávať bez prsníka nasledovne: Keď ležal na brušku, čo bola jeho obľúbená poloha v spánku, držala mu paplón pritisnutý na tele tak, aby nemohol zdvihnúť zadoček a hneď na to sa v postieľke postaviť. Dieťa vytrvalo plakalo od zlosti až sa spotilo, ale nakoniec od únavy a plaču zaspalo. Zdá sa to drastické? Ale údajne nebolo. No neviem..."
"Čo je únavné na ležaní s dieťaťom v postieľke? Vedomie, že v kuchyni trčí neumytý riad, alebo že v televízii ide program, ktorý sme chceli vidieť? Pamätajte si: Nikto nechce byť sám, hlavne bábätko. Nechajte riad riadom, televízor televízorom a pustite sa do objavovania svojho dieťaťa. Načúvajte mu a vedzte, všetka energia, ktorú doňho vložíte, sa vám stonásobne vráti. Namiesto článkov o "zaručene overených a úspešných metódach" čítajte články o náročných deťoch, o tom, ako im porozumieť. "
"Mamičky neustále riešia, ako by mali ich bábätká a väčšie deti spať. Či je normálne, že sa budia raz, či šesťkrát za noc. Keď usúdia, že trikrát za noc vstávať k niekoľkomesačnému dieťaťu je veľa, hľadajú rady, ako dieťa naučiť spať. Často si všímam, že mamičky majú v sebe zabudovaný akýsi falošný pocit, že ich bábätko alebo dieťa by malo byť ako naprogramovaný stroj a spať hádam od narodenia celú noc. Ale veď tu sa nebavíme o strojoch, reč je o našich deťoch. A každé jedno je individuálne, má iné potreby, inak prežíva rôzne situácie. Tu sa nedá zovšeobecňovať a povedať si, že ak sa naše bábätko budí sedemkrát za noc, je to zlé a treba to zmeniť. Za každú cenu. "
"Učíme deti odmalička samostatnosti, necitlivosti. Plakať nie je dovolené, cení sa tvrdosť a bezcitnosť. Jedna mamička napísala do diskusie krásnu vec: Priskoro deti odstavujeme od prsníka a od matky. Chceme, aby deti spali samé a aby nám dali pokoj. Neskôr sa sťažujeme, že deti priskoro začínajú so sexom, skúšajú drogy a ignorujú nás. A to všetko preto, lebo si chceme večer pozrieť telku, alebo upratať byt. Smutné."
"Mamičky, nebláznite a nestresujte sa, keď to nejde. Detičky vám vyrastú ani nebudete vedieť ako a vy budete túžiť po tom, aby sa k vám váš "drobček" privinul, ale dočkáte sa len toho, že namiesto bozku váš 12-ročný puberťák prevráti oči so slovami "mama si trápna". A preto kašlite na príbuzných, na dobre mienené rady, kašlite na to, čo je "správne" a "in", riaďte sa pradávnymi inšinktami matky lovca z jaskyne, spite so svojimi deťmi, dojčite dlho a užívajte si spoločnú blízkosť. Všetko raz pominie. "
"Ja som túto metódu chcela skúsiť raz pri synovi - vtedy som si v "múdrej knižke" prečítala, že v jeho veku by už mal prespať celú noc a tiež by mal vedieť zaspávať sám (kto to vlastne určuje, že od istého veku musia všetky deti spať celú noc a samy zaspávať??? Keby sme sa bavili o strojoch, chápem, ale tu ide o individuálne ľudské bytosti...). Vtedy som ako neskúsená mamička prvého dieťaťa zaváhala a lákala ma predstava voľných večerov - uspávaním syna som každý večer trávila nejaký čas. Potreboval ma jednoducho cítiť vedľa seba. Ale podľa tej knižky som tým svojmu dieťaťu vlastne škodila (ako môže matka svojou blízkosťou škodiť svojmu dieťaťu???) a učila ho zlým návykom. Nuž som vyskúšala onú "skvelú" metódu, ako zo svojho "nesprávneho" dieťaťa urobiť dieťa "správne". Vydržala som pár minút. Moje "nesprávne" dieťa v postieľke opustené plakalo a volalo ma. Nepomáhalo ani zapchať si uši, ani pustiť televízor hlasnejšie. MUSELA som za ním ísť. A keby som to neurobila ja, poslal by ma tam sám môj manžel. Celú metódu sme hodili za hlavu a ja svoje deti uspávam dodnes - syn má 4,5 roka, dcérka 2,5 roka. A viete čo? Ja si to uspávanie mojich dvoch "nesprávnych" detí užívam."
A tak milé mamičky... skúsme zmeniť uhol pohľadu a uspávanie detí si užívať!

To zelené jesť nebudem

22. ledna 2011 v 9:48 | nikush |  Stravovanie dieťaťa
Aj vy sa márne snažíte "dostať" do vašej ratolesti aspoň niekoľko kúskov zeleniny? A pritom ešte donedávna bolo kŕmenie zeleninou absolútnou idylou, a zrazu nechce o ničom "zelenom" ani len počuť. Skúšate to znova a znova v rôznych podobách a chuťových variáciách, no výsledok je vždy ten istý: silno zatvorené ústa a nesúhlasne krútenie hlavou.
Prečo zrazu odmieta zeleninu?
Čo sa to stalo? Prečo väčšina detí v období okolo dvoch až troch rokov zeleninu odmieta? Sú rôzne dôvody, pre ktoré deti v tomto veku "vyhlásia zelenine vojnu", no najčastejšou príčinou je práve vek dieťaťa a vývojová fáza, v ktorej sa nachádza. Absolútne odmietanie zeleniny je súčasťou jednej vývojovej etapy (obdobie negativizmu), v ktorej dieťa medziiným odmieta niektoré druhy jedla a chute. Po čase sa k nim v závislosti od svojich vlastných chutí (každému z nás predsa chutí niečo iné) bez problémov vráti. Toto zásadné "NIE" na všetku zeleninu je len jednou časťou z obdobia negativizmu, ktoré prežívajú deti v tomto veku. Takže ak počúvate "nie, nechcem, nebudem" pri všetkých činnostiach a počas celého dňa, môžete si byť istí, že pre jedlo a zvlášť pre zeleninu nebude udelená žiadna výnimka. Naopak, vo väčšine prípadov je práve zelenina pri "veľkej detskej revolúcii" prvou obeťou.
Nebudú mu chýbať vitamíny?
Väčšina rodičov sa obáva, že keď dieťa dlhší čas neprijíma v potrave zeleninu, ohrozí to jeho zdravie. Je pravdou, že zelenina je základom zdravej a vyváženej stravy a jej odporúčaná denná dávka zeleniny a ovocia pre deti je 250 až 300g a pre dospievajúcich a dospelých 400g. Pre to je dôležité, aby sa rodičia nevzdávali a skúšali dieťaťu ponúknuť každý deň aspoň malý kúsok niečoho zeleninového. A pre tých najzarytejších odporcov tu máme ešte ovocie, ktoré väčšine detí chutí a svojím obsahom vitamínov, minerálov a vlákniny nutričnú hodnotu zeleniny aspoň do istej miery nahradí.
Surová zelenina je obľúbenejšia
Deti väčšinou odmietajú jesť hlavne varenú zeleninu, pretože majú najradšej jednoduché chute, a naopak odmietajú varené jedlá zložené z viacerých prísad, teda aj z rôznych chutí a vôní. Stačí teda, ak si jednoducho prestanete lámať hlavu nad tým, na aký spôsob dnes zeleninu dieťaťu pripravíte, aby mu chutila. Nakrájajte na tanier malé kúsky surovej mrkvy, kalerábu, karfiolu, reďkovky a papriky. Nezabúdajte, že deti "jedia" všetkými zmyslami, takže aj pekné a zábavné naservírovanie urobí svoje. A ak ani tak nebude chcieť ochutnať, nenúťte ho, tým by ste dosiahli iba opak. Vyskúšajte to znovu na druhý deň, raz mu určite zachutí.
Čo ešte pomôže?
Vymyslite veselé názvy pre rôzne druhy zeleniny ako napr.:
  • magické farbičky - tenké hranolčeky pestrofarebnej zeleniny (mrkva, kaleráb, zelerová vňať)
  • kytica kvetov - ružičky karfiolu alebo brokolice (uvarenej v pare);
  • poskladajte spolu s dieťaťom veselý obrázok z kúskov zeleniny (srdiečko, domček atď.);
  • nechajte dieťa jesť zeleninu rukami;
  • z jogurtu alebo smotany pripravte do misky trochu "namáčacej" omáčky;
  • ukazujte a pomenúvajte dieťaťu rôzne druhy zeleniny, povedzte mu, ako sa volá zelenina, ktorú mu ponúkate, a vymyslite si o nej krátky príbeh (napr. ako mrkva chutí malým zajačikom a koníkom atď.)
  • dieťa nikdy do jedenia nenúťte, nič tým nedosiahnete;
  • buďte trpezliví, toto sú prvé kroky na ceste k "uzavretiu mieru" so zeleninou a uvidíte, že to nakoniec nebude ani tak dlho trvať;

Hrozia“ vám dvojčatá?

22. ledna 2011 v 9:42 | nikush |  Starostlivosť o miminko
Možno sa niektoré z vás vo svojom okolí stretli s mamičkami viacerčiat, možno vy sama máte doma dvojičky či trojičky. Niektoré ženy sa viacplodového tehotenstva obávajú, iné po ňom túžia. Kedy vám hrozia dvojčatá?
Slovo "hrozia" z názvu vlastne nie je namieste. Veď kto by neprivítal dve krásne, milučké dvojčatá v rodine? A nečaká to náhodou práve vás?
Odhalíme vám, či patríte do skupiny pravdepodobných mamičiek s dvojčatami.
Niektoré budúce mamičky by dali neviem čo za to, aby mohli pod srdcom nosiť dve deti. Iné sa toho boja, ale hádam ani nie tak samotných dvojčiat, ako toho, že by celý ten dvojnásobný kolotoč nezvládli. Tých túžiacich je však oveľa viac. Niektorým z nich sa aj naplní. Priemerne až každá osemdesiata až stá mamička vynosí dvojčatá.
Chcete ich aj vy? Dá sa to ovplyvniť? Môžete pre to niečo urobiť vy alebo váš lekár? Čo všetko ovplyvňuje pravdepodobnosť otehotnieť s dvojčatami? Asi najvýraznejším faktorom je dedičnosť. Ženy pochádzajúce z dvojčiat majú totiž až dvakrát častejšie dvojčatá než ostatné ženy. Táto predispozícia sa posúva i na ďalšie generácie.
Dvojvaječné dvojčatá
Vyvíjajú sa z dvoch rôznych vajíčok oplodnených dvoma spermiami. Takáto situácia predpokladá dvojnásobnú ovuláciu, čiže v rovnakom čase dozrejú dve rôzne vajíčka, buď v jednom alebo v obidvoch vaječníkoch. Tento jav môže nastať spontánne, a to pravdepodobne vďaka existencii vyššej hladiny istých analógov hormónov vo folikuloch (FSH). Práve táto vyššia úroveň hormónov je dedičná. Rovnako aj zvýšená sekrécia hormónov podväzku mozgového. Okrem toho v žilách matky dvojčiat prúdi častejšie krv skupiny 0 a A a etnický vplyv je tiež veľmi výrazný. Najviac dvojčiat sa rodí v Afrike, najmenej v Ázii, viac v meste než na vidieku. Aj ročné obdobia ovplyvňujú výskyt dvojvaječných dvojčiat. Zistilo sa, že vrchol dosahujú v júli a najmenší počet v januári. Teda aj množstvo slnečného svetla vplýva na sekréciu FSH. Riziko dvojvaječného tehotenstva stúpa aj v závislosti od množstva predchádzajúcich pôrodov, a to nezávisle od veku. A konečne, vyšší vek matky. I ten vám môže pomôcť k dvojvaječným dvojčatám. Tie sa podobajú asi ako obyčajní súrodenci, a môžu, ale nemusia byť rovnakého pohlavia.
Jednovaječné dvojčatá
Po oplodnení vajíčka jedinou spermiou sa môže až počas štrnástich dní stať istá "nehoda", vďaka ktorej sa ryhujúce preembryo rozdelí na dve časti. Nehoda je väčšinou podmienená oneskorenou ovuláciou, liekmi, toxickými látkami a inými neobjasnenými zásahmi. Túto ovuláciu majú staršie ženy a záhadný vrchol výskytu jednovaječných dvojčiat je i veľmi mladý vek matky. Počet narodení takýchto dvojčiat je stabilný v čase i v priestore. Nemení sa teda ani stáročiami, ani lokalitou, kde matky žijú. V tomto prípade teda naozaj ide o nehodu, ktorá je výlučne náhodná, hoci sa zvykne vravieť, že je dedičná, a nie je priamo ovplyvniteľná. Dvojčatá sa podobajú ako vajce vajcu. Majú rovnakú genetickú výbavu a sú vždy rovnakého pohlavia.
Druhým najvýraznejším vplyvom na počatie dvojčiat je liečenie neplodnosti a antikoncepcia. Hoci práve ona má zabrániť ovulácii a následnému oplodneniu vajíčka, po jej vysadení sa často stáva, že žena zrazu čaká dvojčatá. Je známe, že antikoncepcia zabraňuje dozretiu vajíčok, a teda možnému oplodneniu. Pri vysadení hormonálnych antikoncepčných prípravkov môže žena ovulovať tak, že v jednom alebo oboch vaječníkoch dozrú dve či viac vajíčok. Potom už len stačí, aby každé vajíčko oplodnila iná spermia, a dvojčatá alebo trojčatá sú na svete...
Pri akejkoľvek liečbe neplodnosti je situácia podobná. Podľa docenta MUDr. Jozefa Válkyho, CSc. sú pri jeho práci viacpočetné tehotenstvá vlastne nie príliš želaným výsledkom. Ideálne je, ak jeho pacientka otehotnie s jedným plodom, preto sa prevažne snaží presvedčiť pacientky, aby si pri mimotelovom oplodnení nechali preniesť do maternice len jedno embryo. Nie vždy sa to darí, pretože ženy podstupujúce tento zákrok už vedia, že pravdepodobnosť otehotnenia po prenesení dvoch embryí je vyššia, a keď sa uchytia dvojčatá, berú to ako vyriešenie svojich reprodukčných problémov. Skutočnosť je taká, že zo sto pacientiek, ktoré brali lieky podporujúce činnosť vaječníkov alebo skončili na stole v centrách asistovanej reprodukcie, až 18 porodí dvojčatá. A bolo by ich možno ešte viac, pretože mnohé ženy zbytočne podstupujú aj bolestivé vyšetrenia u svojich obvodných gynekológov a čakajú na zázrak, kým v centrách by ich trápenie pomohli vyriešiť rýchlejšie a účinnejšie. Ešte je veľa takých, čo zbytočne strácajú čas a nádej.
V centrách asistovanej reprodukcie by sa vám teoreticky veľmi pravdepodobne mohlo stať, že budete nosiť pod srdcom dvojčatá. Ak ich nebudete chcieť, trvajte predovšetkým na prenose jediného plodu, pretože riziko poškodenia plodu pri narodení a následkov z nedonosenosti je tak najmenšie. V centrách neradi robia embryocídiu - selekciu plodov v maternici, pretože je riskantná a prichádza do úvahy až pri viacplodových tehotenstvách s tromi alebo štyrmi plodmi.
Otehotnením a potvrdením tehotnosti s dvomi či tromi plodmi sa však nič nekončí. Tehotenstvo je väčšinou rizikové a prináša rad možných komplikácií. Budúce mamičky preto musia byť omnoho disciplinovanejšie, aby sa dve srdiečka bijúce pod ich srdcom narodili zdravé, a nie príliš predčasne. Rodiť by mali v pôrodniciach so špeciálne vybavenými novorodeneckými oddeleniami, aby slabí novorodenci dostali po rizikovom pôrode plnohodnotnú starostlivosť. Je totiž jednoduchšie deti previezť o chodbu ďalej, ako ich po pôrode sanitkou prevážať do inej nemocnice.


Budem škôlkar...

22. ledna 2011 v 9:41
Ak je niečo prvýkrát, je to niečo nové, nepreskúmané, a my nevieme, či sa naše podvedomie bojí alebo teší. Nielen deti, ale aj rodičia majú čudný pocit niekde v "žalúdku", ak naša ratolesť ide prvýkrát do materskej školy.
Ešte
pred samotným nástupom dieťaťa do materskej školy je potrebné dieťa zapísať. Ide o mesiac február(niekedy je zápis v januári alebo až v marci), a najlepšie by bolo zobrať dieťa na zápis s vami, aby ste si obaja obzreli škôlku v celej kráse. Niektorí rodičia si najprv obehnú viac materských škôl, aby zistili situáciu a možnosti tej-ktorej MŠ. Ale ak už máte škôlku vybratú a je to vo vašich možnostiach, zoberte dieťa zo sebou na zápis alebo na tzv. dni rodičov. Deň rodičov pripravujú niektoré materské školy, aby mali rodičia možnosť vidieť celodennú prácu učiteľky a detí.
Ale prečo ťahať dieťa do škôlky skôr než v septembri? Spolu si všimnete hračky, učiteľky, skrinky v šatni a pod. a celý čas od zápisu do nástupu sa môžete s dieťaťom doma o škôlke rozprávať. Vy si oprášite vaše matné spomienky na MŠ a dieťa bude cítiť bezpečie, že viete, ako to v triede chodí, že sa v škôlke obeduje ako doma, aj spinkať sa chodí... môžete sa spolu hrávať na škôlku doma, pozorovať deti pri vychádzke alebo obdivovať spoločné hry škôlkarov vonku, a tým motivovať dieťa k tomu, aby sa tešilo, že bude chodiť do škôlky, že sa naučí veľa nových vecí, že bude mať možnosť hrať sa s viacerými hračkami a že bude s deťmi.
Sú dva prístupy k tomu, ako "dávať" dieťa do materskej školy. Prvý vychádza z toho, že najlepšie je nechať dieťa skočiť do nového rovnými nohami. To znamená, jednoducho odviesť dieťa do škôlky, rozlúčiť sa, pripomenúť, že prídete, keď bude čas ísť domov, otočiť sa na podpätku a ísť do práce. Aj to je jedna zo psychologických možností. Veď naše generácie chodili dokonca už do jasieľ, a nikdy nám nenapadlo, že by sa dalo ísť na obed alebo skôr domov. Bola to naša prvá skúsenosť s tým, ako funguje svet bez mamy. Neublížilo nám to ani na kráse, ani na psychike. Jednoducho nám bolo povedané, že to bude fungovať tak (z domu do škôlky, mama do roboty a po obede, keď sa vyspím a pohrám, príde mama pre mňa).
Druhým možným prístupom je vyskúšať jeden až dva týždne dávať dieťa do škôlky len "na skúšku". Pred obedom alebo tesne po obede si príde rodič dieťa vyzdvihnúť. Podľa mojich skúseností sú oba prístupy správne, ale považovala by som ich za hranice, ktoré určujú začiatok a koniec. Nepoviem vám presne, čo máte urobiť, lebo to v prvom rade záleží na celkovom výchovnom zložení celej rodiny, na individualite dieťaťa, na vzťahu matka - dieťa a na predpríprave.
Mám len niekoľko rád:
  • Nenechávajte si oboznámenie dieťaťa s novou situáciou na poslednú chvíľu, neoznámte mu dva - tri dni pred nástupom, že bude chodiť niekam do škôlky, kým vy budete chodiť do práce. Ani dovolenku či prázdniny neplánujete večer pred odchodom.
  • Ak sa dieťa vonku pýta na rozdiely medzi deťmi (malé bábätká, veľké deti...), vždy hovorte štýlom - tieto deti sú veľké a chodia do školy, tie, čo stretávame na ihrisku, chodia do škôlky, a tie mladé slečny na zastávke chodia tiež do školy. Tety a ujovia chodia do práce... - materská škola, základná škola, zamestnanie - ono samo bude potom prejavovať potrebu niekam chodiť, a ak správne pochopilo "malých a veľkých", samo sa zaradí medzi škôlkarov.
  • Pri vykonávaní niektorých činností doma môžete tiež nadviazať na tému škôlka. Pri obliekaní môžete podotknúť: "Aj deti v škôlke si dávajú bundu, keď idú von." "Ako krásne si sa obliekol, veď ty si šikovný ako škôlkar."
  • Ak je škôlka, ktorú bude vaše dieťa navštevovať vo vašom blízkom okolí, môžete ísť za deťmi, keď sú vonku na ihrisku, a nechať vášho drobca chvíľu sa s nimi hrať.
  • Spolu s ním nakupujte veci do škôlky, ako sú prezuvky, pyžamo... a hovorte o tom, že tieto vecičky bude nosiť, keď bude škôlkar.
  • Najjednoduchšie je, ak máte to šťastie, že mu vo vašom okolí nájdete rovesníka, s ktorým sa bude cez prázdniny hrávať a potom navštevovať MŠ. Alebo ak má staršieho súrodenca, ktorý MŠ navštevuje alebo navštevoval.
  • Nezabudnite, že dieťa si do dobrej materskej školy môže priniesť svoju obľúbenú hračku, talizman alebo malý vankúšik na spanie. Môžete sa dohodnúť, že bábika alebo autíčko budú čakať v skrinke, aby dieťa cítilo, že v škôlke nie je úplne samo. Alebo si macka prinesie do postieľky a budú po obede spolu spinkať.
  • Na prvé dni nástupu si podľa možností vybavte voľno z práce alebo sa dohodnite, že podľa potreby dieťaťa budete k dispozícii. Dieťa by malo cítiť, že ak by nastal v škôlke problém, dokážete prísť pre neho. Niektorí rodičia si myslia, že dohoda o tom, že napríklad prvé dva týždne budú chodiť pre dieťa hneď po obede, je dobrá. Možno u malého percenta detí to pomáha, ale z vlastných skúseností učiteľky v MŠ viem, že to nie je až taký dobrý nápad. Rodič si myslí, že tým dieťaťu zabezpečí istotu, ale deti to chápu ako istý druh protekcie, a neskôr sú sklamané, keď budú v škôlke ostávať aj popoludní, a trucovito sa budú dožadovať opätovného skrátenia návštevy v MŠ.
  • Najlepšie je učiť dieťa pripravovať si večer veci na druhý deň. Ak sa už pri vstupe do materskej školy dieťa naučí tento rituál, nebude mať problém s prípravou školskej tašky. A ďalšia výhoda je v tom, že sa vyhnete rannému zhonu. Ak ráno zdesene pobehujete po byte, hľadáte veci na oblečenie a kričíte, že nestíhate, dieťa si môže vašu nervozitu pripísať jeho chodeniu do škôlky a bude si namýšľať, že kvôli tomu, že chodí do MŠ, mamina nič nestíha. Takže miesto ranného pobehovania po byte si spolu pokojne pozrite správy o počasí a vyberte oblečenie, ktoré si vopred nachystáte. Skrátite tak rannú prípravu o niekoľko minút a obaja budete pokojnejší.
  • Všetko, čo je v živote "prvýkrát", je samo o sebe zaujímavé i nezabudnuteľné. Za našich čias sa v prvý školský deň nosili učiteľke kvety ako prejav radosti z novej spolupráce a na oslavu nového začiatku. Pre deti je učiteľka druhá mama a viesť ich k slušnosti a citlivosti vôbec nie je zastarané. Nemusí to byť kvet, pokojne stačí nakreslený obrázok pre pani učiteľku. Dieťaťu tento deň taká drobnosť ozvláštni a bude cítiť s učiteľkou isté priateľskejšie postavenie.
  • Nezabudnite nikdy na raňajky. Deti, ktoré ráno nehodia nič do bruška, nemajú náladu hrať sa, boja sa, že budú ostatní počuť, ako im škvŕka v bruchu, a len čakajú, kedy bude desiata.
  • Ak má dieťa niečo do MŠ priniesť, napríklad na pracovnú výchovu, alebo ste mali doma oprať pyžamu či návliečky na posteľ, prosím, v mene všetkých detí, nezabudnite! Napíšte si to veľkými písmenami na lístok na vchodové dvere, aby ste nezabudli. Niektoré deti berú návštevu MŠ naozaj vážne a ak niečo zabudnú, cítia sa v kolektíve veľmi nepríjemne.
  • Podľa vašich možností v zamestnaní zariaďte, aby vaše dieťa nebolo v škôlke od jej ranného otvorenia do "záverečnej". Nebodaj budete stáť pred dverami ešte skôr,
    než otvoria, alebo vám dieťa dovedú domov s tým, že MŠ už je pol hodiny zatvorená.
  • Nedávajte dieťaťu zámienky na to, aby nemalo rado učiteľku alebo deti v škôlke. Doma nekomentujte pred dieťaťom výchovné metódy učiteliek. Ak nie ste spokojná s metódami alebo prácou učiteľky, pokojne sa s ňou o tom porozprávajte. Občas sa nájdu aj mamičky, ktoré trochu žiarlia na pani učiteľku, pretože ju ich drobec stále ospevuje. Šikovná učiteľka, ktorá to s deťmi vie a dáva im najavo svoju lásku, určite nie je dôvodom na žiarlivosť či podobný pocit, práve naopak - mali by ste byť rada, že počas vašej neprítomnosti má vaše dieťa v nej "druhú mamu". Tú skutočnú mamu má iba jednu - a ono to veľmi dobre vie...
  • Prejavujte záujem o dianie v škôlke - pýtajte sa na hry alebo riekanky, ktoré sa naučilo, na kamarátov alebo si doma zaveste na chladničku obrázok, ktorý vám  nakreslilo. Ak je dieťa plné zážitkov, ktoré vám chce povedať, a vy naozaj, ale naozaj nemáte práve čas počúvať, poproste dieťa, aby vám zážitky nakreslilo, a potom pomenovalo a porozprávalo o nich. Zabijete tak dve muchy jednou ranou. Vy si zatiaľ spravíte nutnú prácu a dieťa pri obrázku nebude rozprávať tak dlho, ako keby vám to celé rozprávalo. Je to však pomoc len v nutnom prípade, nie riešenie na každý deň.
  • Materská škola nie je "odkladisko" detí, ako si veľa rodičov myslí. Musíme si ako rodičia uvedomiť, že deti vzťahy a skúsenosti, ktoré získavajú v MŠ, berú oveľa vážnejšie než my zamestnanie. Pobyt v škôlke ich ovplyvňuje na celý život. V MŠ trávia deti väčšiu časť pracovného dňa, a preto by sme sa aj my mali snažiť brať ich "problémy" vážnejšie, počúvať ich zážitky a pomáhať im zo všetkých síl, aby prežili šťastné chvíle v škôlke aj mimo nej.
  • Váš anjelik sa snaží kopírovať vaše správanie. Tak ako sa vy správate k spoločnosti, tak sa bude správať aj vaše dieťa. Snažte sa vždy dieťaťu hovoriť pravdu, "pekne" sa správať a pri problémoch postupovať rozvážne a s nadhľadom. Veľa sa smejte a celý svet sa bude usmievať na vás. Veľa šťastia a krásne zážitky so vstupom vášho "drobca" do sveta škôlkarov.

Kam dál